Článok
Orientovali by sa dnešní Bystričania v centre mesta v jeho najslávnejších časoch? Povedia nám niečo názvy ako Rínok, Farská či Kúpeľná ulica? Alebo skôr Ring, Pfarrhof gasse, Bader gasse? Pravdepodobne nie. No ak spomeniem Hornú, Dolnú či Hornú Striebornú, tie už budú známe aj dnešnému Bystričanovi. Niektoré názvy sa časom menili, iné prežili dodnes.
Prenesme sa teraz do čias, keď v centre mesta pod Urpínom dominoval silný nemecký živel. Ulice a námestia boli pomenúvané v nemčine. Samozrejme, v bežnej komunikácii medzi slovensky hovoriacimi obyvateľmi sa používali aj slovenské ekvivalenty.
O aké obdobie ide? Zjednodušene – od založenia mesta v roku 1255 približne po Rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867¹. Po ňom sa začínajú používať názvy v maďarčine.
Po ktorých uliciach sa Bystričania v minulosti prechádzali? Začnem tou, ktorá bola impulzom k napísaniu tohto textu. Inšpirovali ma moje posledné návštevy Farhofu (Farhof Art Club). Premýšľal som, prečo sa vlastne volá Farhof. A potom som náhodou narazil na článok, kde sa písalo, že kedysi sa Bakossova ulica, pri ktorej Farhof stojí, volala Pfarrhof gasse (Pfarrhof = fara, gasse = ulica²). Inak sa nazývala aj Episcopei. Slovensky to bola Farská ulica alebo Biskupské. A tam to celé začalo – chcel som vedieť viac aj o iných tradičných miestach v centre mesta.
Pokračujte v čítaní
Zadajte e-mail pre odomknutie článku a prihlásenie na odber noviniek. Odhlásiť sa môžete kedykoľvek.
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Chcel som postaviť agenta, ktorý nielen asistuje, ale aj samostatne koná.
Toto som sa naučil o lokálnej vs cloudovej AI a prečo som prešiel na Claude Code.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“