Článok
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
V zápisníku je zaznamenaný aj šofér, ktorý nás viezol do nášho ubytovania, muž, ktorý žije v Barcelone už desiatky rokov, hoci sa narodil na opačnej strane Pyrenejského polostrova, blízko hraníc s Portugalskom. Počas cesty popisoval napríklad napätie medzi katalánskou otázkou a španielskym centralizmom. Bol jednoznačne na španielskej strane.
Hovorili sme však aj o iných témach, odporučil nám miesta na navštívenie.
Na druhý deň sme sa vybrali do mesta. A okrem pekných výhľadov sme si odniesli aj veľmi nepríjemné zážitky.
V zápisníku sú zaznamenané, napríklad:
„7. mája, popoludní. Vedľajšia ulička, ktorá ide priamo z Barcelonety, desať metrov od nás, za bieleho dňa: niekto silou vytrhol cennosť priamo z rúk inej osobe a utekal."
Alebo:
„9. mája. Po druhý raz za tri dni, znovu približne desať metrov od nás, za bieleho dňa, vytrhnutie cennosti silou z rúk inej osobe a útek. Videli sme to z taxíka."
Za celý život som nevidel takúto krádež a teraz dvakrát za tri dni. Zaslúžilo by si to samostatný príspevok. Tak ako aj ďalšie poznámky, o ktorých tu ani nepíšem.
Materiálu mám dosť. Na všetko, čo som zažil, som si urobil názor a všetko som si zapísal. A až teraz, po návrate, to presúvam do digitálnej podoby. Tento postup mi dáva veľký zmysel.
DVA EXTRÉMY, ŽIADNY STRED
Odkedy si pamätám, som obklopený digitálnymi technológiami. Email, chatovacie aplikácie, projektové nástroje, všetko otvorené, neustále, či už som pracoval, oddychoval alebo cestoval, mobil som mal väčšinou v ruke. Jediné obdobie môjho dospelého života, kedy to neplatilo, bolo počas magisterského štúdia, keď som čítal filozofické knihy v knižnici, a keď niečo existovalo len v digitálnej podobe, vytlačil som si to a šiel som si to čítať do parku.
Mimo toho obdobia bol digitálny svet všade okolo mňa. Postupom času sa môj pocit zahltenia z neho stupňoval a moja pozornosť sa stávala čoraz roztrieštenejšou. Informačný smog v mojej e-mailovej schránke a v ďalších nástrojoch, ktoré používam na vedenie projektov, dosiahol bod, keď som cez neho už nevedel nájsť vlastné priority.
Tak som dospel k spôsobu, akým dnes pracujem: pohybujem sa v dvoch extrémoch, buď riešim všetko digitálne, prevažne cez AI agentov, alebo pracujem úplne bez počítača. Veci, ktoré sú pre mňa skutočne dôležité, si zapisujem na papier. Na stole mám asi dvadsať lístočkov s úlohami a projektami, ktoré ma čakajú, a svoje myšlienky a zistenia si zaznamenávam do papierového zápisníka.
Vstúpte do knižnice
Plný prístup k mojim myšlienkam, osobným príbehom, zisteniam a tomu, čo sa dozviem od ľudí, s ktorými sa stretávam.
Vstúpte do knižnice · €29,99 ročneZískajte celý článok e-mailom a neváhajte odpovedať, ak o ňom chcete ďalej diskutovať.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
Sedemdesiat percent. Tam začína prvý výstup AI, aj keď jej dáte celý firemný kontext aj najlepšie príklady z minulosti. Hovoríme o type výstupu, ktorý sa nedá zadefinovať programaticky. Je zložitejší. Často ide o kreatívnu prácu. Pri jednom opakovanom type výstupu som sa dostal na osemdesiat percent za týždeň. Každé jedno percento vyššie je ťažšie než to predošlé.
Internet sme dlho brali ako hlavný smer cesty, miesto, kde sa odohráva práca aj vzťahy. Lenže väčšina toho, čo na ňom dnes vidíme, už je alebo čoskoro bude AI-generovaná: text, obrázky, profily aj komentáre. Internet sa mení na online hru plnú botov, kde si pri ničom nemôžete byť istý, že na druhej strane je človek. A tak sa pýtam: bol online svet hlavná cesta, alebo len dočasná odbočka, z ktorej sa časť ľudí vráti späť do offline?
Pred pár dňami som mal pohovor so seniórnym marketérom. Skúsený človek, roky praxe. Spýtal som sa ho na AI. Povedal, že ju takmer nepoužíva. Mal jednu zlú skúsenosť s výstupom a usúdil, že je príliš skúsený na to, aby mu to dávalo hodnotu, keď to nie je stopercentné. Poznám aj druhú stranu — profíkov, ktorí si automatizujú všetko, čo sa automatizovať dá.
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať. Systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Vyvíjam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma od yfinance, FRED a Shillerovho datasetu a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.