Čo chcem od Európskych inštitúcií?

Už je to nejaký čas, sedel som v parku a počul som zaujímavú myšlienku. Bolo to v súvislosti so zrušením spoplatneného roamingu.

„Konečne nám tá EU na niečo je.“

Každý nachádza zmysel vecí spôsobom sebe vlastným, podľa toho, čo považuje za dôležité, prospešné atď.. Podobne vznikajú aj naše požiadavky, ako napríklad tie, čo chceme od inštitúcií. Väčšinou tých vecí bude viac, predsa len sa asi vždy nájde tá, ktorú považujeme za najdôležitejšiu.

Čo chcem od Európskych inštitúcií predovšetkým? To isté, čo od Slovenských.

Aby pravidlá platili. Myslím, že to je základ, na ktorom každé spoločenstvo musí stáť. Veľa ľudí si povie, čo? Zmyslom Únie pravidlá? Aký to má zmysel? Na začiatku príbehu integrácie to boli pravidlá týkajúce sa uhlia a oceli. Tieto pravidlá zmenili región, v ktorom štáty medzi sebou nezmyselne bojovali a obyčajní ľudia nezmyselne umierali na miesto, kde ozbrojený konflikt už ani len neprichádza do úvahy.

Pravidlá nás dnes chránia, resp. v prípade, že je tu niekto, kto vyžaduje ich dodržiavanie. Ide najmä o základné pravidlá, na ktorých Únia stojí, dodržiavanie zásad právneho štátu či sloboda prístupu k informáciám. A to aj v prípade, ak som občanom členského štátu, ktorého predstavitelia sa vydávajú na dobrodružstvo obmedzovania týchto práv.

Niektorí ľudia však nemajú pocit, že sa pri vynucovaní dodržiavania pravidiel pristupuje ku každému rovnako. Tu prichádzajú do úvahy dve možnosti.

Prvá, ak ten, ktorému sme zverili moc, nepristupuje vždy ku všetkým rovnako, môžeme tvrdiť, že sa pravidlá nemusia dodržovať vôbec. Dáva strašne veľký zmysel združiť sa do celku, aby v ňom platili pravidlá a potom chcieť, aby neplatili. Poprieť zmysel toho spoločenstva. Schizofrénia mnohých predstaviteľov členských štátov. Pozor, z ich úst to môže vyznieť, že to, že od nich niekto vyžaduje dodržiavanie pravidiel, je útokom na občanov. To je ich jediná záchrana, keď sa zakryjú nami a budú nám tvrdiť, že sa útočí na nás všetkých. Pritom sa od nich len vyžaduje, aby dodržiavali pravidlá a vyžaduje to od nich niekto, koho sme na to poverili. Odpoveď v zmysle, tak nech sa nedodržiavajú vôbec, sa dá prirovnať k situácii, v ktorej nepožadujeme trestať daňových podvodníkov, ak jeden daňový podvodník nebol potrestaný.

Druhou možnosťou je investovať čo najväčšie úsilie, aby pravidlá platili pre všetkých rovnako. To však neznamená len pochváliť Úniu, ak sa nám selektívne vymáhanie pravidiel hodí. Nie, podľa mňa treba povedať fajn, tu to je tak, ako má a energiu vložiť do toho, aby to platilo vždy. Ak má mať nejaké spoločenstvo zmysel, tak má väčší zmysel investovať energiu do toho, aby to fungovalo vždy, ako do toho, aby to nefungovalo nikdy. Tak ako má zmysel investovať energiu do toho, aby boli potrestaní všetci daňoví podvodníci namiesto toho, aby nebol potrestaní nikto.

Prečo o tom vôbec hovoriť? Čo už len zmôže občan Únie, jeden z pol miliardy? Má volebné právo. O voľbách do Európskeho parlamentu som sa už zmieňoval. Nie je to ale jediný spôsob. Takto by sa to páčilo jednému kapitánovi. Odvoľ alebo kandiduj. Ide to aj inak. Pred voľbami klásť jednotlivým kandidátom otázky, pri ktorých nie je jasné, akú odpoveď chceme počuť. Pri nejasnej odpovedi treba spozornieť. Sú kandidáti, ktorí sa chcú svojou odpoveďou za každú cenu zapáčiť a keď nemajú ako, tak radšej nedajú jasnú odpoveď.

Občan Únie má však rôzne možnosti aj mimo volebného obdobia. Celoeurópske petície, ktorými sa pri naplnení podmienok musia inštitúcie zaoberať. Organizujú sa aj toľko (politikmi) kritizované verejné zhromaždenia. Sledujme aspoň trošku čo sa deje, kontrolujme politikov. Únia, to je pol miliardy občanov, bez nás by to nedávalo zmysel, tie inštitúcie nám majú slúžiť. Je na nás, koľko energie do toho dáme.

Akoby povedal George Bernard Shaw:

"Democracy is a device that insures we shall be governed no better than we deserve."