Článok
V minulom príspevku som riešil, čo bude pre ľudí dávať zmysel v dobe, keď umelá inteligencia a automatizácia preberajú mnohé činnosti, ktoré nás kedysi definovali. Po jeho dopísaní mi však napadla otázka, ktorú som nechal nezodpovedanú: Čo je tým mojím vlastným zmyslom života? Písať o všeobecných potrebách ľudí a úzkosti, ktorá sa objavuje, keď sa zmysel vytráca, je jedna vec. Odpovedať na to, čo poháňa mňa, je niečo úplne iné.
K odpovedi sa budem musieť dopracovať postupne – cez malé veci, každodenné činnosti, ktoré mi dávajú radosť a pocit, že to, čo robím, je zmysluplné. Možno práve v týchto drobnostiach sa skrýva niečo väčšie.
Pamätám si, ako som ešte ako dieťa nedokázal pustiť z rúk knihu o cicavcoch. Jej obálka je dodnes na poličke, úplne doničená. Bavilo ma dozvedať sa, ako veci fungujú. Tento záujem sa postupne rozšíril – základná škola bola o fyzike, informatike a matematike. Potom prišli webové technológie, do ktorých som sa ponoril tak, že som vypol svet naokolo. Bol som zvedavý. A vlastne stále som.
Zvedavosť ma sprevádzala aj neskôr. Dejepis a politika na strednej škole, filozofia a fenomenológia na univerzite. V práci zas porozumenie dátam v marketingu a prevádzke. A neskôr financie. Teraz, keď sa nad tým zamýšľam, je to možno práve táto nekonečná snaha porozumieť svetu, čo mi dáva zmysel.
Nie je to však len o vedomostiach. Kľúčové sú pre mňa aj vzťahy. Mám rád dlhodobé, silné priateľstvá. Hlboké rozhovory, v ktorých sa riešia témy, ktoré idú pod povrch. Často sa stáva, že práve ľudia, s ktorými vediem takéto diskusie, sa stávajú mojimi najbližšími.
A potom je tu ešte niečo – dobrodružstvo. Nie som síce ten typ, čo skáče z lietadla, ale aj tak cítim potrebu objavovať neprešľapané cesty. Niekedy sú to nové témy, inokedy projekty, ktoré si vyžadujú roky práce. Často sú to intelektuálne dobrodružstvá – hľadanie odpovedí tam, kde som ich ešte nenašiel.
Inšpirujú ma výnimočné príbehy, výnimoční ľudia, výnimočné momenty. Rád som súčasťou niečoho výnimočného a sám si dávam výnimočné ciele, ktoré ma poháňajú vpred.
Skúsenosť s úzkosťou
Nebolo to tak vždy. Mal som fázu života, keď som bol ďaleko od tohto myslenia. Počas štúdia filozofie som narazil na otázky, ktoré ma priviedli aj k niečomu úplne inému – k prázdnote. Zrazu som nevedel, čo vlastne dáva môjmu životu zmysel.
Je to skutočne náročné vysvetliť, ale niektoré knihy od Kierkegaarda, Nietzscheho a ďalších sú naozaj čítanie na vlastné riziko. Človek sa ľahko ponorí do hĺbky, z ktorej nie je jednoduché sa vynoriť. A úprimne, keby som bol iná povaha, možno by som sa ani nevrátil. Ja som si však uvedomil, že na tomto svete mám obmedzený čas. Uvidel som pred sebou svoje vlastné možnosti, kým môžem byť.
Ako to dopadlo? Dnes navonok robím veci podobne ako v minulosti. Avšak to, čo je za tým, je odlišné.
A nie je to práve to, čo by ma mohlo priviesť k odpovedi na tú veľkú otázku o zmysle života?
Žiadny preddefinovaný zmysel som nenašiel
Ak som sa totiž z tejto skúsenosti niečo naučil, tak to, že môj život nepoháňa niečo preddefinované a nemenné. Je skôr na mne, aby som ho vedome budoval na základe toho, že vidím možnosti, ktoré mám, a niečo si zvolím.
Pre mňa je to snaha porozumieť životu a svetu. Budovať silné vzťahy. Ísť dobrodružnou cestou za výnimočnými cieľmi. A hlavne – vedieť, prečo ráno vstávam z postele (Obrazne povedané, väčšinu príspevkov na mojom blogu, aj tento, som napísal poležiačky.).
A dnes na to odpoveď mám.
Keď ju mať nebudem, rozšírim si obzory, aby som videl svoje možnosti. Nečakám, že niečo príde zvonku.
A som vďačný za každý jeden moment prázdnoty, práve preto, že mi ukazuje, kým môžem byť.
O mojej úzkosti a návrate do sveta
Pri tejto téme musím naozaj dlho premýšľať. Sú veci, o ktorých sa píše ťažko, pretože tá skúsenosť jednoducho nie je prenositeľná.
Vstúpte do knižnice
Plný prístup k mojim myšlienkam, osobným príbehom, zisteniam a tomu, čo sa dozviem od ľudí, s ktorými sa stretávam.
Vstúpte do knižnice — €29,99 ročneZískajte celý článok e-mailom a neváhajte odpovedať, ak o ňom chcete ďalej diskutovať.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Súvisiace články
V neustále sa meniacom svete, kde odbory vznikajú a zanikajú, vynikla ako niečo, čo pretrvalo celé veky.
Dnes, keď si musím vybrať tých, s ktorými budem konať, vyberám si odhodlaných.
Väčšina ľudí o fenomenológii nikdy nepočula. Tí, čo áno, ju často vnímajú ako príliš zložitú na to, aby bola užitočná. Tri roky som ju študoval na Karlovej univerzite. Dodnes ju aplikujem každý deň.
Ďalšie články
Internet sme dlho brali ako hlavný smer cesty, miesto, kde sa odohráva práca aj vzťahy. Lenže väčšina toho, čo na ňom dnes vidíme, už je alebo čoskoro bude AI-generovaná: text, obrázky, profily aj komentáre. Internet sa mení na online hru plnú botov, kde si pri ničom nemôžete byť istý, že na druhej strane je človek. A tak sa pýtam: bol online svet hlavná cesta, alebo len dočasná odbočka, z ktorej sa časť ľudí vráti späť do offline?
Pred pár dňami som mal pohovor so seniórnym marketérom. Skúsený človek, roky praxe. Spýtal som sa ho na AI. Povedal, že ju takmer nepoužíva. Mal jednu zlú skúsenosť s výstupom a usúdil, že je príliš skúsený na to, aby mu to dávalo hodnotu, keď to nie je stopercentné. Poznám aj druhú stranu — profíkov, ktorí si automatizujú všetko, čo sa automatizovať dá.
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“