Článok
AI revolúcia: čas prenechať robotickú prácu skutočným robotom?
Pred pár dňami som na jednej sociálnej sieti napísal:
"Počul som myšlienku, ktorá sa mi vryla do pamäti: Poľnohospodárska, priemyselná a digitálna revolúcia urobili z ľudí robotov. Revolúcia umelej inteligencie by konečne mohla prenechať robotickú prácu skutočným robotom — takže sa môžeme vrátiť k tomu, byť ľuďmi. Nie až tak bláznivá myšlienka."
To, že umelá inteligencia by paradoxne mohla oslobodiť človeka od robotickej práce, ktorú mu predchádzajúce revolúcie uvalili, sa nie vždy stretáva so súhlasom. Jeden komentujúci mi odpísal:
"Pomerne absurdná logika. Ak práca polidštila opice, rozumiem správne, že ak prenecháme prácu robotom, vrátime sa späť medzi opice?"
Na čo som reagoval:
"Revolúcie zmenili väčšinu prác na opakujúce sa úlohy — operátori, účtovníci, predajcovia. Predtým sme sa venovali, okrem získavania potravy, hudbe, umeniu, sexu. Nerozumiem, čo s tým majú opice."
A dočkal som sa odpovede:
"'Nerozumiem, čo s tým majú opice.' Všetko. Skôr než prenecháme všetku nezmyselnú prácu strojom, stratíme schopnosť robiť všetko, čo nás odlišuje od opíc..."
Táto debata ma zaujala natoľko, že som sa rozhodol jej myšlienky rozvinúť v tomto článku.
Ako rozumiem tomu, že poľnohospodárska, priemyselná a digitálna revolúcia urobili z našej práce prácu robotickú?
Každá z týchto revolúcií zásadne zmenila spôsob, akým pracujeme a žijeme. Poľnohospodárska revolúcia nás naučila fungovať v cykloch pôdy a ročných období, čo si vyžadovalo pravidelnosť a rutinu. Stále sme však dokázali fungovať ako relatívne samostatné jednotky.
Priemyselná revolúcia nás už pevnejšie zakotvila do štruktúr — začali sme fungovať ako súčiastky vo veľkom stroji: v továrňach, na výrobných pásoch, v presne rozdelených úlohách.
Digitálna revolúcia síce presunula prácu na obrazovky, ale základný princíp ostal: opakovanie, efektivita, výkonnosť. Človek sa v mnohých prípadoch správa ako robot a jeho práca je čoraz viac robotická.
Keď sa zamyslím nad svojou profesiou, robotická stránka práce sa najviac prejavuje vo vyplňovaní tabuliek a reportov. Aj preto sa snažím o maximálnu automatizáciu tejto časti – nie preto, že by dáta neboli dôležité, ale preto, že chcem venovať viac času ich interpretácii než mechanickému spracovaniu.
Smerovanie vývoja naznačuje, že čoskoro aj interpretáciu dát v operatíve prevezmú stroje. V niektorých odvetviach sa to už deje. Firmy pravdepodobne urobia strategické rozhodnutie a zveria čoraz viac rozhodnutí práve strojom – najmä v opakujúcich sa situáciách.
Ak pokračujem v tejto úvahe ďalej, uvedomujem si, že každá práca, ktorú robím hlavou, môže byť raz automatizovaná. To ma privádza späť k hlavnej otázke: môže nás AI revolúcia vrátiť k ľudskejšiemu spôsobu života?
Vstúpte do knižnice
Plný prístup k mojim myšlienkam, osobným príbehom, zisteniam a tomu, čo sa dozviem od ľudí, s ktorými sa stretávam.
Vstúpte do knižnice — €29,99 ročneZískajte celý článok e-mailom a neváhajte odpovedať, ak o ňom chcete ďalej diskutovať.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“