Článok
Na slovenskú politiku sa nedá pozerať. A samo sa to neopraví.
Minulý týždeň som si vyskúšal sebatrýznenie, pozrel som si po dlhšej dobe politické debaty v slovenských televíziách. Namiesto toho, aby v nich politici riešili, čo a ako na Slovensku zlepšiť (školstvo, zdravotníctvo, dôchodkový systém atď.), riešili len sami seba. Vzájomne sa obviňovali z korupcie, rodinkárstva, netransparentnosti. Vzájomne sa obviňovali z vecí, ktoré by nemuseli byť témou, keby sme mali silné fungujúce inštitúcie, ktoré vyžadujú dodržiavanie pravidiel a postihujú tých, ktorí ich porušujú.
Potrebujeme dobudovať inštitúcie nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Slovensko má velkú výsadu. To, že je v Európskej únii. V prípade, že sa slovenskí politici snažia sabotovať správne fungovanie štátnych inštitúcií, je tu európska inštancia, ktorá to môže napraviť. Aj sa to dnes deje, ale nie vždy, a nie vždy šťastným spôsobom, a to mnohokrát aj preto, že ani európske inštitúcie nie sú dobudované, niektoré ešte ani nemáme, a tie, ktoré máme, často majú len obmedzené možnosti na vymáhanie pravidiel. A tá najväčšia páka, ktorú EU má, pozastavenie eurofondov, je často nahrávka na smeč demagógom v členských štátoch. Nie je to domyslené, je čo zlepšovať.
Ja som už o tom, že chcem od slovenských a európskych inštitúcii, aby lepšie vymáhali dodržiavanie pravidiel, písal v roku 2018. A poviem vám, že mňa o tom už písať nebaví, je to ako dookola opakovať, že 1 a 1 sú 2. Áno, urobili sa odvtedy aj nejaké pozitívne zmeny, napríklad vznik Európskej prokuratúry, ale to nestačí. Je potrebné na to nadviazať, posilniť ju a zreformovať Europol (Európsky policajný úrad) a OLAF (Európsky úrad pre boj proti podvodom) tak, aby mali reálne páky na to, aby mohli adresne všetkým, ktorí porušujú pravidlá, klepnúť po prstoch. Dnes sa to v takej miere, akú si predstavujem, nedeje, a nabral som dojem, že ono sa to nejakým prirodzeným vývojom ani samo neurobí. Je potrebné z toho urobiť politickú tému, otvárať o tom verejnú diskusiu, a pred voľbami tú otázku položiť jasne, chcete súčasný stav alebo reálnu zmenu?
Reálnu pozitívnu zmenu, reformu a posilnenie európskych inštitúcií, ponúka celoeurópske hnutie Volt Europa, ktorého súčasťou som od roku 2019. Medzičasom získalo niekoľko kresiel v Európskom parlamente a má desiatky tisíc členov naprieč Európou.
Na to, aby sa táto reforma mohla realizovať, to však ešte zďaleka nestačí. Je potrebné, aby hnutie Volt Europa malo zastúpenie v domácej politike, vo vláde. Z určitého hľadiska je to ešte doležitejšie ako kreslá v Europarlamente, pretože každá takáto zmena nemôže byť vykonaná bez spoluúčasti členských štátov EÚ. Je pred nami teda ešte veľa práce.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
Sedemdesiat percent. Tam začína prvý výstup AI, aj keď jej dáte celý firemný kontext aj najlepšie príklady z minulosti. Hovoríme o type výstupu, ktorý sa nedá zadefinovať programaticky. Je zložitejší. Často ide o kreatívnu prácu. Pri jednom opakovanom type výstupu som sa dostal na osemdesiat percent za týždeň. Každé jedno percento vyššie je ťažšie než to predošlé.
Internet sme dlho brali ako hlavný smer cesty, miesto, kde sa odohráva práca aj vzťahy. Lenže väčšina toho, čo na ňom dnes vidíme, už je alebo čoskoro bude AI-generovaná: text, obrázky, profily aj komentáre. Internet sa mení na online hru plnú botov, kde si pri ničom nemôžete byť istý, že na druhej strane je človek. A tak sa pýtam: bol online svet hlavná cesta, alebo len dočasná odbočka, z ktorej sa časť ľudí vráti späť do offline?
Pred pár dňami som mal pohovor so seniórnym marketérom. Skúsený človek, roky praxe. Spýtal som sa ho na AI. Povedal, že ju takmer nepoužíva. Mal jednu zlú skúsenosť s výstupom a usúdil, že je príliš skúsený na to, aby mu to dávalo hodnotu, keď to nie je stopercentné. Poznám aj druhú stranu — profíkov, ktorí si automatizujú všetko, čo sa automatizovať dá.
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“