Článok
Ako pochopiť Slovensko, Slovákov a ich politiku? To nepochopíte.
Ako je možné, že Slovensko bolo v istom období vojny na Ukrajine jedným z najväčších podporovateľov Ukrajiny – na úrovni pobaltských štátov – a dnes má najproruskejšiu politiku v celej EÚ? Ako je možné, že v prieskumoch Slovensko – spolu s Bulharskom – dlhodobo vychádza ako najproruskejšia krajina Únie, a zároveň je zo svojich EÚ susedov najviac integrované do Únie – má euro (na rozdiel od Maďarska, Poľska či Česka) a je v NATO (na rozdiel od Rakúska)? O čo tu ide?
Tak, sadnite si, vezmite si niečo dobré k jedlu – dnes sa pustím do jednej z mojich obľúbených otázok.
Ako pochopiť Slovensko?
Prvá vec: Slovensko sa pochopiť nedá. A nechápu ho ani samotní Slováci. Tí, ktorí tvrdia, že ho chápu, sa ho vlastne ani nesnažia pochopiť – len hovoria názory jednej z jeho názorových bublín.
Keď ide o Slovensko, otázku si musíme položiť oveľa pokornejšie. Skromnejšie. Môžeme sa pýtať: Ako sa snažiť pochopiť Slovensko?
Zastavme sa na chvíľu pri mojom úvode. Myslíte si, že ten zvrat v slovenskej politike – v postoji k Ukrajine – je niečo nezvyklé, niečo prekvapivé? Nie je. Mňa to neprekvapilo. Premýšľam, ako to vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie. Bude to nevyhnutne zjednodušenie, ktoré však poukazuje na niečo zásadné.
Viete, Slováci sú v každom konflikte víťazi. Prečo? Pretože sú vždy na oboch stranách.
Za monarchie bola jedna časť Slovákov na strane Habsburgovcov, druhá na strane protihabsburských povstaní. Počas prvej svetovej vojny bola časť na strane cisára – teda Trojspolku – a časť podporovala vznik Československa, teda Dohodu. V druhej svetovej vojne slovenskí vojaci bojovali po boku nacistického Nemecka pri invázii do Poľska a Sovietskeho zväzu, no zároveň dnes oslavujeme víťazstvo protifašistickej koalície, ktorej súčasťou bolo exilové Československo – a pretože u nás prebehlo povstanie časti armády proti vlastnému režimu a začínajúcej nemeckej okupácii. Nerozumiete? Nevadí. Bude to ešte horšie.
Pokračujte v čítaní
Zadajte e-mail pre odomknutie článku a prihlásenie na odber noviniek. Odhlásiť sa môžete kedykoľvek.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
Internet sme dlho brali ako hlavný smer cesty, miesto, kde sa odohráva práca aj vzťahy. Lenže väčšina toho, čo na ňom dnes vidíme, už je alebo čoskoro bude AI-generovaná: text, obrázky, profily aj komentáre. Internet sa mení na online hru plnú botov, kde si pri ničom nemôžete byť istý, že na druhej strane je človek. A tak sa pýtam: bol online svet hlavná cesta, alebo len dočasná odbočka, z ktorej sa časť ľudí vráti späť do offline?
Pred pár dňami som mal pohovor so seniórnym marketérom. Skúsený človek, roky praxe. Spýtal som sa ho na AI. Povedal, že ju takmer nepoužíva. Mal jednu zlú skúsenosť s výstupom a usúdil, že je príliš skúsený na to, aby mu to dávalo hodnotu, keď to nie je stopercentné. Poznám aj druhú stranu — profíkov, ktorí si automatizujú všetko, čo sa automatizovať dá.
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“