Ako pochopiť Slovensko, Slovákov a ich politiku? To nepochopíte.

Ako je možné, že Slovensko bolo v istom období vojny na Ukrajine jedným z najväčších podporovateľov Ukrajiny – na úrovni pobaltských štátov – a dnes má najproruskejšiu politiku v celej EÚ? Ako je možné, že v prieskumoch Slovensko – spolu s Bulharskom – dlhodobo vychádza ako najproruskejšia krajina Únie, a zároveň je zo svojich EÚ susedov najviac integrované do Únie – má euro (na rozdiel od Maďarska, Poľska či Česka) a je v NATO (na rozdiel od Rakúska)? O čo tu ide?

Tak, sadnite si, vezmite si niečo dobré k jedlu – dnes sa pustím do jednej z mojich obľúbených otázok.

Ako pochopiť Slovensko?

Prvá vec: Slovensko sa pochopiť nedá. A nechápu ho ani samotní Slováci. Tí, ktorí tvrdia, že ho chápu, sa ho vlastne ani nesnažia pochopiť – len hovoria názory jednej z jeho názorových bublín.

Keď ide o Slovensko, otázku si musíme položiť oveľa pokornejšie. Skromnejšie. Môžeme sa pýtať: Ako sa snažiť pochopiť Slovensko?

Protest proti zahraničnej politike Roberta Fica pod pamätníkom Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici

Zastavme sa na chvíľu pri mojom úvode. Myslíte si, že ten zvrat v slovenskej politike – v postoji k Ukrajine – je niečo nezvyklé, niečo prekvapivé? Nie je. Mňa to neprekvapilo. Premýšľam, ako to vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie. Bude to nevyhnutne zjednodušenie, ktoré však poukazuje na niečo zásadné.

Viete, Slováci sú v každom konflikte víťazi. Prečo? Pretože sú vždy na oboch stranách.

Za monarchie bola jedna časť Slovákov na strane Habsburgovcov, druhá na strane protihabsburských povstaní. Počas prvej svetovej vojny bola časť na strane cisára – teda Trojspolku – a časť podporovala vznik Československa, teda Dohodu. V druhej svetovej vojne slovenskí vojaci bojovali po boku nacistického Nemecka pri invázii do Poľska a Sovietskeho zväzu, no zároveň dnes oslavujeme víťazstvo protifašistickej koalície, ktorej súčasťou bolo exilové Československo – a pretože u nás prebehlo povstanie časti armády proti vlastnému režimu a začínajúcej nemeckej okupácii. Nerozumiete? Nevadí. Bude to ešte horšie.

Nepoznám jedinú historickú udalosť, na ktorej by sa všetci Slováci zhodli, že si zaslúži oslavu.

Vznik prvej Československej republiky v roku 1918? Oslavuje len časť Slovákov. Druhá spája prvú republiku s prílišným čechoslovakizmom. Vznik Slovenského štátu v roku 1939? Oslavuje tiež len časť. Slovenské národné povstanie v roku 1944? Vtedajší slovenský prezident vyznamenal tých, ktorí ho potlačili, a všetci na Slovensku toto povstanie neoslavujú. Nežná revolúcia a pád socializmu? Ani to neoslavujú všetci. Deň ústavy? Za túto ústavu v roku 1992 hlasovala len časť slovenských politikov – a ani tento deň neoslavuje celé Slovensko. Vznik samostatného Slovenska v roku 1993? Veľká časť spoločnosti nechcela rozpad Československa – a všetci ho neoslavujú.

Nemáme jeden deň, jednu udalosť, jednu politickú skúsenosť, na ktorej by sme sa všetci zhodli.

A to je základ, ktorý musíme vidieť, ak sa chceme pokúsiť niečo o Slovensku pochopiť. Slovensko je v každom konflikte na oboch stranách – a na ničom zásadnom sa nezhodne.

Niektorí Slováci by možno namietali, že veď všetci Slováci uznávajú Štefánika. Veľká väčšina Slovákov áno. Ale prečo? Pretože Štefánik bol inšpiratívna osobnosť, individualita, ktorá tragicky zomrela skôr, než sa stihla zapojiť do vnútropolitického života. Ak by bol aktívny v politike prvej československej republiky, garantujem vám, že by sa stal kontroverznou postavou – pretože by sa musel v nejakej vážnej téme postaviť na jednu stranu. A Slováci sú v každej vážnej politickej téme na oboch stranách.

Názorný príklad – Slováci sa nevedeli zhodnúť ani na svojom vlastnom jazyku: katolíci si kodifikovali jednu slovenčinu, protestanti (evanjelici) druhú. Už neviem, ako inak to ukázať. My sa na Slovensku nezhodneme na ničom zásadnom, vždy sa nájde opozícia. A nikdy nás nepochopíte, ak toto nepochopíte.

A teraz pozor – mnohí Slováci budú namietať, že to tak nie je. Že preháňam. Lebo vychádzajú zo svojej názorovej bubliny, v rámci ktorej majú pocit, že panuje zhoda aspoň na niečom. Ale to je ten paradox – Slováci sa nezhodnú ani na tom, že sa na ničom nezhodnú.

A týmto to ukončím. Lebo ak by som sa pustil do vysvetľovania, prečo to tak je a prečo sa Slovensko nedá pochopiť čisto logicky, nutne by som sa ocitol v jednej z tých bublín a dostal sa v očiach niekoho do pozície, že mudrujem o tej druhej bubline – a to nechcem.

Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.