Článok
Horské srdce Slovenska: krajina medzi Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami
Keď sa z môjho rodného mesta, Banskej Bystrice, pozriem na ktorúkoľvek svetovú stranu, vidím hory. Ak mám medzi nimi vybrať jedny, ktoré najviac vyčnievajú, je to pohľad na sever a severovýchod. Týmto smerom totiž začína najrozsiahlejšia súvislá horská oblasť Slovenska, ktorá zahŕňa Veľkú Fatru a Nízke Tatry.
Je to domov všetkých karpatských šeliem – medveďa, vlka a rysa. My ľudia sme tam len na návšteve.
Je to miesto, kde sa dá prejsť desiatky kilometrov cez hory bez toho, aby človek opustil horský ekosystém. Miesto, kde sa dá putovať po hrebeni hôr niekoľko dní bez kontaktu s civilizáciou. Je to typ aktívneho relaxu, ktorý obľubuje moja sestra, od ktorej mám tieto fotky.
Zároveň tu nájdete aj najväčšie horské a lyžiarske stredisko na Slovensku a ľudí, ktorí sa vyvezú lanovkou do výšky 2 000 metrov nad morom, aby si vychutnali tradičné slovenské jedlo – tak ako ja tento víkend. Každý typ návštevníka si tam teda vie nájsť to, čo mu vyhovuje.
Ja fandím obom variantom a všetkým návštevu odporúčam. Pri každej návšteve tam objavím niečo nové.
Niekoľko „naj“ tohto regiónu
- Najväčšie lyžiarske stredisko Slovenska – Jasná.
- Najväčší národný park Slovenska – Národný park Nízke Tatry.
- Dve najdlhšie hrebeňové prechody slovenských pohorí – hrebeň Veľkej Fatry a hrebeň Nízkych Tatier.
- Jedna z najvyšších hustôt medveďa v Európskej únii.
- Výskyt všetkých troch veľkých karpatských šeliem – medveď hnedý, vlk dravý a rys ostrovid.
- Najväčší jaskynný systém Slovenska – Demänovský jaskynný systém.
Hrebeň Nízkych Tatier
Veľká Fatra
Zhrnutie
Ďalšie články
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Chcel som postaviť agenta, ktorý nielen asistuje, ale aj samostatne koná.
Toto som sa naučil o lokálnej vs cloudovej AI a prečo som prešiel na Claude Code.
Čo by mohlo situáciu zmeniť?
Deje sa to každý deň. Deje sa to práve teraz.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“
