Článok
Myšlienka o budúcnosti, ktorú by mal dnes počuť každý
Počul som nedávno myšlienku o budúcnosti, ktorá sa mi usadila v hlave a stále tam rezonuje. Týkala sa umelej inteligencie a toho, ako môže zmeniť našu potrebu mentálneho úsilia. Bola to analógia s minulosťou – s tým, čo sa udialo s fyzickou prácou, keď ju nahradili stroje. Kedysi sme museli byť silní, rýchli, pohotoví, aby sme prežili, ulovili, zasiali, zožali. Kto nemal fyzickú kondíciu, nejedol. Dnes túto schopnosť takmer nikto nepotrebuje. Nezabíjame mamuty. Väčšina ľudí konzumuje to, čo im ponúka moderný svet – spracované jedlo bez výživových hodnôt. A len malá časť sa rozhodne držať svoje telo v kondícii dobrovoľne, z vnútornej potreby – chodia behať, cvičiť, na turistiku, aj keď to už na prežitie nepotrebujú.
A tá myšlienka, ktorá ma zasiahla, je, že presne to isté sa môže udiať s naším mentálnym svetom. Prichádza doba, keď už nebudeme musieť vedieť, chápať, analyzovať, rozmýšľať, tvoriť riešenia – aspoň nie kvôli prežitiu a naplneniu našich potrieb. AI to urobí za nás. A ak sa naozaj dostaneme do stavu, keď vďaka technológiám a automatizácii nebudeme musieť napínať svoju hlavu, aby sme si naplnili svoje základné potreby, potom sa pravdepodobne zopakuje ten istý príbeh ako s telom. Väčšina upadne do pohodlného stavu nečinnosti, mentálneho konzumu, pasivity. A len pár ľudí si bude dobrovoľne udržiavať mentálnu kondíciu – čítať, študovať, tvoriť, rozmýšľať, premýšľať, hľadať riešenia zložitých problémov. Nie preto, že by museli, ale preto, že chcú.
Je to zvláštny pocit. Ešte som to celé úplne nespracoval. Niekto by povedal, že to predsa už vidíme dnes. Ja si však myslím, že je to len veľmi slabý odvar toho, čo nás čaká, a zároveň je pre nás dnes ťažko vôbec predstaviteľné, čo nás čaká.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“