Myšlienka o budúcnosti, ktorú by mal dnes počuť každý

Počul som nedávno myšlienku o budúcnosti, ktorá sa mi usadila v hlave a stále tam rezonuje. Týkala sa umelej inteligencie a toho, ako môže zmeniť našu potrebu mentálneho úsilia. Bola to analógia s minulosťou – s tým, čo sa udialo s fyzickou prácou, keď ju nahradili stroje. Kedysi sme museli byť silní, rýchli, pohotoví, aby sme prežili, ulovili, zasiali, zožali. Kto nemal fyzickú kondíciu, nejedol. Dnes túto schopnosť takmer nikto nepotrebuje. Nezabíjame mamuty. Väčšina ľudí konzumuje to, čo im ponúka moderný svet – spracované jedlo bez výživových hodnôt. A len malá časť sa rozhodne držať svoje telo v kondícii dobrovoľne, z vnútornej potreby – chodia behať, cvičiť, na turistiku, aj keď to už na prežitie nepotrebujú.

A tá myšlienka, ktorá ma zasiahla, je, že presne to isté sa môže udiať s naším mentálnym svetom. Prichádza doba, keď už nebudeme musieť vedieť, chápať, analyzovať, rozmýšľať, tvoriť riešenia – aspoň nie kvôli prežitiu a naplneniu našich potrieb. AI to urobí za nás. A ak sa naozaj dostaneme do stavu, keď vďaka technológiám a automatizácii nebudeme musieť napínať svoju hlavu, aby sme si naplnili svoje základné potreby, potom sa pravdepodobne zopakuje ten istý príbeh ako s telom. Väčšina upadne do pohodlného stavu nečinnosti, mentálneho konzumu, pasivity. A len pár ľudí si bude dobrovoľne udržiavať mentálnu kondíciu – čítať, študovať, tvoriť, rozmýšľať, premýšľať, hľadať riešenia zložitých problémov. Nie preto, že by museli, ale preto, že chcú.

Je to zvláštny pocit. Ešte som to celé úplne nespracoval. Niekto by povedal, že to predsa už vidíme dnes. Ja si však myslím, že je to len veľmi slabý odvar toho, čo nás čaká, a zároveň je pre nás dnes ťažko vôbec predstaviteľné, čo nás čaká.

Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.