Pochybnosti vs. Odhodlanie: Ako nájsť správnu rovnováhu

Pochybovať alebo konať s odhodlaním?

Vzdávam úctu umierneným a zvedavým mysliam medzi nami – tým, ktorí neúnavne hľadajú pochopenie, či už v oblasti ľudských interakcií alebo v snahe odhaliť tajomstvá prírody. Obdivujem mysliteľov ako Cicero a Erasmus, ktorí boli obhajcami umiernenosti v dobe emocionálnych presvedčení. Radšej by som počúval umierneného človeka, ktorý má tendenciu pochybovať, ako fanatika. Fanatik sa málokedy snaží pochopiť veci do hĺbky; on verí.

Musíme však uznať význam aj tých, ktorí majú silné presvedčenie a sú odhodlaní konať. Môžu meniť svoj život a svet k lepšiemu. Majú moc pozitívne ovplyvniť jednotlivcov aj celé davy.

Argument pre pochybnosti

Táto časť je pokračovaním príspevku: Ako som sa stal znovu dieťaťom.

Spôsob, akým racionálny skepticizmus spochybňuje nesprávne myšlienky, nás približuje k pravému poznaniu viac než akýkoľvek iný prístup, s ktorým som sa doteraz stretol. Preto si cením tieto princípy:

• Žiadnu teóriu nemožno definitívne potvrdiť; môže byť len definitívne vyvrátená.
• Hodnoťme teórie podľa možností ich preverenia, podľa možností, ktoré ponúkajú na vyvrátenie.
• Informácie sú vždy chápané v kontexte; sú to interpretácie.
• Myslenie je brzdené tak ako neochvejným presvedčením, tak aj dogmou relativizmu.
• Pochybujem, ale nerelativizujem.

Argument pre odhodlanie

Avšak neustály hlad po hlbšom porozumení môže niekedy utlmiť nadšenie pre rozhodné konanie. Môže oslabiť motiváciu. Vidím to u niektorých, ktorí so mnou študovali, a niekedy aj u seba.

V každodennom živote je presvedčenie spojené s odhodlaním neoceniteľnou vlastnosťou. Neodsudzujem ani jedno; sú chvíle, keď nám dobre poslúži reflexia, a iné, keď je potrebné odhodlanie.

Dnes, keď si musím vybrať tých, s ktorými budem konať, vyberám si odhodlaných.

Pozorne počúvam umiernených a premýšľajúcich, ale konám s tými, s ktorými sa zhodneme na spoločnom cieli a sme odhodlaní ho dosiahnuť.