Ako som sa stal znovu dieťaťom

Pýtam sa, prečo? Mamina vysvetľuje, chytím sa niečoho z toho, čo povedala a pýtam sa, prečo? Mamina odvetí, pretože je to tak.

A ja znovu, ale prečo je to tak? Takto nejak to začalo, spoznávanie sveta. Potom prišiel nástup do školy. Pýtať sa prečo sa už nehodilo, učilo sa, skúšalo, to však neznamená, že ma to nezaujímalo.

Postupom času sa to začalo meniť, už som sa nepýtal. Hľadal a prijímal som jasné odpovede, pravdivé odpovede. Čoraz viac som mal presvedčenie, že všetko je poznateľné.

Ovplyvnila to asi aj stredná škola, na všetko jedna správna poučka, vždy použiť jeden konkrétny výraz, inak sa to nebude rátať. Vrcholilo to posledný rok strednej a prvý rok na univerzite. Uvedomujem si to dnes najmä pri pohľade na moje vtedajšie názory na dejiny a politiku, o ktorých som sa vedel pohádať s najbližšími, pritom sa snažím konfliktom vyhýbať, ale predsa.

V druhom ročníku na univerzite sa niečo zlomilo. Neprišiel však rýchli obrat, bola to skôr postupná zmena. Zmena od som presvedčený, že cez myslím si, až k premýšľam o. Bol to návrat do sveta, kde som už niekedy bol, do sveta bez daných právd. Návrat k otázke, prečo by to tak malo byť? Alebo lepšie povedané k otázke, je táto otázka pravdivo zodpovedateľná? A ak nie je, má nejaký zmysel sa ňou zaoberať? Niekedy mi to zmysel dáva. Na druhej strane sú veci, ktorým som v minulosti dával veľkú pozornosť, ale dnes už v tom zmysel nevidím.

A čo odpoveď na otázku: Ktoré veci sú skutočne poznateľné? Dnes odpovedám, že neviem.