Článok
Robert Fico: Ako politika rozdeľuje slovenské rodiny
Keď som sa po čase strávenom v Prahe vrátil na Slovensko, okamžite som pocítil narastajúcu polarizáciu spoločnosti. Pod vedením Roberta Fica sa politiky, ako spochybňovanie členstva Slovenska v EÚ a zmena zahraničného smerovania, stali zdrojom rozporov nielen v politických diskusiách, ale aj v osobných vzťahoch. Výsledkom je roztrieštená spoločnosť, kde sa aj rodinné stretnutia menia na bojiská ideologických konfliktov. S Ficovou politikou nesúhlasím, ale tento článok nie je o nej. Je o spoločenskom rozkole, ktorý sa pod jeho vedením prehĺbil.
Ľudia akoby žili v dvoch rôznych svetoch. Každý verí iným zdrojom informácií, a preto vidíme politiku úplne odlišne. Výsledkom je, že sa už ani nevieme normálne rozprávať.
Toto vidím aj vo vlastnej rodine. Čím ďalej, tým viac sa pýtam, či vôbec má zmysel púšťať sa do debát o politike s blízkymi. Stojí to za tú frustráciu, hádky, prebdené noci a napätie vo vzťahoch? Napríklad, stojí za to rozhádať sa do takej miery, že moja 85-ročná babka nebude môcť spať, alebo jej dokonca stúpne tlak? Akákoľvek kritika Roberta Fica je pre ňu len ďalší dôkaz, že dnešná mládež je nevďačná. Neustále mi pripomína, ako si v mladosti musela všetko zabezpečiť sama, šiť si vlastné oblečenie a šetriť na všetkom, a je presvedčená, že dnešní mladí ľudia nič také nedokážu.
Toto všetko otvára zásadnú otázku: Mali by sme vôbec diskutovať o politike v rámci rodiny? Na prvý pohľad sa zdá, že si musíme vybrať medzi zachovaním rodinných vzťahov a obhajobou základných princípov, na ktorých stojí naša spoločnosť.
Pokračovať v čítaní zadarmo
Zadajte e-mail a čítajte ďalej zadarmo. Prihláste sa tým aj na odber mesačného newslettera. Žiadny spam, kedykoľvek sa odhlásite.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
LinkedIn
Súvisiace články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
Deje sa to každý deň. Deje sa to práve teraz.
To, čo nás kedysi posilňovalo, nás dnes oslabuje.
Ďalšie články
Mám pri sebe Heideggera a zápisník. Pýtam sa, kam to všetko smeruje, kam nás vedie umelá inteligencia.
Sedemdesiat percent. Tam začína prvý výstup AI, aj keď jej dáte celý firemný kontext aj najlepšie príklady z minulosti. Hovoríme o type výstupu, ktorý sa nedá zadefinovať programaticky. Je zložitejší. Často ide o kreatívnu prácu. Pri jednom opakovanom type výstupu som sa dostal na osemdesiat percent za týždeň. Každé jedno percento vyššie je ťažšie než to predošlé.
Internet sme dlho brali ako hlavný smer cesty, miesto, kde sa odohráva práca aj vzťahy. Lenže väčšina toho, čo na ňom dnes vidíme, už je alebo čoskoro bude AI-generovaná: text, obrázky, profily aj komentáre. Internet sa mení na online hru plnú botov, kde si pri ničom nemôžete byť istý, že na druhej strane je človek. A tak sa pýtam: bol online svet hlavná cesta, alebo len dočasná odbočka, z ktorej sa časť ľudí vráti späť do offline?
Pred pár dňami som mal pohovor so seniórnym marketérom. Skúsený človek, roky praxe. Spýtal som sa ho na AI. Povedal, že ju takmer nepoužíva. Mal jednu zlú skúsenosť s výstupom a usúdil, že je príliš skúsený na to, aby mu to dávalo hodnotu, keď to nie je stopercentné. Poznám aj druhú stranu: profíkov, ktorí si automatizujú všetko, čo sa automatizovať dá.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné: posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať. Systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Vyvíjam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma od yfinance, FRED a Shillerovho datasetu a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“