Udivuje ma sebavedomé používanie slov istota a kauzalita

Dnes som na LinkedIne narazil na príspevok od jedného digitálneho špecialistu. Presvedčene písal o tom, ako vďaka A/B testu dokážeme zistiť nielen koreláciu, ale skutočnú kauzalitu. Písal o „istote“, akoby štatistika bola niečo ako fyzika newtonovského sveta. Udivuje ma to sebavedomie. Ja ho nemám.

Vidíme príčiny tam, kde nie sú

Náš mozog chce poriadok. Ak sa niečo stane po niečom, povie si: „to prvé spôsobilo to druhé.“ Bolí ma hlava? Môže za to káva. Sme stavaní na to, aby sme hľadali príčiny.

Z evolučného hľadiska je to výhodné. Ak sa niečo šuchne v kríkoch, lepšie je utiecť pred neexistujúcim tigrom, než zostať a riskovať. Evolúcia nás naučila radšej niečo predpokladať a pomýliť sa, než zomrieť. A tak vidíme vzorce v náhode, spojenia v nespojenom.

V stredoveku ľudia verili, že kométa prináša nešťastie. Kométa Halley sa objavila v roku 1066 — a nasledovala bitka pri Hastingse.

Podobne, celé stáročia sa verilo, že nešťastia, choroby či neúroda sú dôsledkom čarodejníctva. Keď prišla búrka, zomrela krava alebo sa narodilo dieťa s deformáciou, spoločnosť si žiadala vinníka. Často to boli ženy — slobodné a bezdetné. Boli obvinené, mučené a upálené. Vyše 50 000 ľudí, prevažne žien, bolo popravených kvôli domnelej príčine, ktorá neexistovala.

Filozof David Hume už dávno povedal: príčinu nikdy nevidíme, len si zvykneme, že po A nasleduje B. Ale či A spôsobilo B? To je len náš dohad. A štatistika? Tá nám ukáže, že dve veci spolu korelujú alebo majú inú súvislosť, ale nie, čo z čoho istotne vyplýva. Dokonca ani experiment nám nedá istotu – len vyššiu pravdepodobnosť.

Kauzalita je často len hypotéza. Model. Nástroj, nie pravda.