Článok
Pred pár dňami som sa stretol s bývalými spolužiakmi z univerzity. Ku koncu večera, keď sme ostali len v malej skupinke, som sa ich spýtal, aké majú plány na rok 2025. Jedna spolužiačka sa pousmiala, otázku mi vrátila, a rýchlo sme sa začali baviť o niečom inom. Tento moment mi ukázal, aké prirodzené je pre mňa premýšľať nad budúcnosťou a stanovovať si ciele, v porovnaní s tým, ako to môžu vnímať iní.
Odjakživa som rozmýšľal v dlhodobých horizontoch. Nie je to vedomé rozhodnutie ani stratégia, ktorú som sa niekde naučil – je to jednoducho spôsob, akým moja myseľ funguje. Či už ide o rozhodnutia v práci, finančné plány alebo osobné ciele, prirodzene sa sústreďujem na väčší obraz a to, čo príde ďalej.
Dlhodobé myslenie v práci
V mojej profesionálnej oblasti dlhodobé myslenie neznamená dokonale predpovedať budúcnosť. Ide skôr o identifikáciu toho, na čom naozaj záleží – projekty a ciele, na ktoré chcem sústrediť svoju energiu, pretože majú trvalú hodnotu.
Práve preto ma tak veľmi baví budovať tímy alebo premýšľať nad tým, ako lepšie pracovať s dátami. Takéto úsilie si vyžaduje jasnú víziu budúcnosti a odhodlanie vytvárať zmeny, ktoré majú trvalý a hmatateľný dopad.
Dlhodobé myslenie vo financiách
Dlhodobé myslenie vo financiách je spojené s tým, ako som celý život pristupoval k šetreniu a výdavkom. Pravidelné odkladanie peňazí odzrkadľuje môj záväzok k budovaniu stabilnej budúcnosti. Je to o návykoch, trpezlivosti, namiesto honby za krátkodobými odmenami.
Ak chcete vedieť viac o mojom pohľade na investovanie a financie, môžete si prečítať moje ďalšie články.
Pokračujte v čítaní
Zadajte e-mail pre odomknutie článku a prihlásenie na odber noviniek. Odhlásiť sa môžete kedykoľvek.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“