Článok
Zmysel života v dobe strojov, algoritmov a umelej inteligencie
V predchádzajúcom príspevku som sa zamýšľal nad tým, čo potrebujeme k dobrému životu v ére, ktorú čoraz viac formujú umelá inteligencia a robotizácia. Napísal som, že je to zmysel, dnes, zajtra aj o desať rokov. Potrebujeme, aby náš život a svet mali nejaký zmysel alebo aspoň aby sme boli na ceste jeho hľadania. Keď sa vytratí, zanechá po sebe prázdno, ktoré je pre väčšinu ľudí náročné.
Zmysel bežne nachádzame v práci, vzťahoch, úlohách a záľubách. Čo sa však stane, keď väčšina z týchto možností zmizne? Keď po nás stroje a algoritmy preberú väčšinu zmysluplných aktivít? Keď zvládnu väčšinu úloh lepšie než my? Čomu zasvätíme svoj čas, keď veci, ktoré nám dávali zmysel, prestanú byť potrebné? Prázdnota nepríde preto, že by nám niečo materiálne chýbalo. Príde preto, že stratíme to, na čom nám záležalo.
Tento pocit prázdnoty sa zvykne nazývať aj úzkosť.
Fenomén úzkosti
Prvýkrát som sa začal zaujímať o úzkosť, keď som počas štúdia na univerzite čítal Bytie a čas od Martina Heideggera. Bolo to náročné čítanie. Na seminároch sme prechádzali text vetu po vete a každú sme si vysvetľovali. Dovtedy som nič podobné nezažil, ale myšlienky, ktoré táto kniha ponúka, stoja za to.
Heidegger opisuje úzkosť ako kľúčovú pre existenciu, niečo, čo odhaľuje pravú povahu nášho bytia. Úzkosť sa líši od bežného strachu. Strach má vždy konkrétny predmet: bojíme sa choroby, straty, neúspechu. Úzkosť však nemá konkrétny predmet. V stave úzkosti sa svet ako celok javí ako bezvýznamný. Činnosti a vzťahy, ktoré bežne považujeme za samozrejmé, akoby stratili svoj význam. Nie je to strach z niečoho vo svete, ale odhalenie skutočnosti, že naše bytie je našou vlastnou záležitosťou, ktorá nemá vopred určený zmysel.
Heidegger hovorí, že úzkosť nás konfrontuje so stavom Geworfenheit (vrhnutosťou), uvedomením si, že sme boli vrhnutí do sveta bez nášho pričinenia, bez jasného návodu, ako v ňom žiť.
Kľúčovým momentom v Heideggerovej koncepcii úzkosti je, že práve ona nám dáva prístup k autentickému bytiu. Keď si uvedomíme, že náš čas je obmedzený, otvára sa nám možnosť žiť podľa seba, nie podľa očakávaní spoločnosti.
V digitálnej ére, kde algoritmy a stroje zvládnu všetko praktické, sa pred nami otvorí jedinečná výzva. Keď zmiznú každodenné povinnosti, ktoré nás rozptyľovali, zostaneme len my a otázka: Čo teraz?
Podľa mňa budeme stáť pred dvoma cestami. Jednou z nich je hľadanie nových, zmysluplných aktivít. Druhou je prijatie úzkosti, otázok a výziev, ktoré prináša. Možno práve táto druhá cesta nás dovedie k dobrému životu.
Ignorovanie spomínaných ciest nás tiež niekam zavedie, len asi nie tam, kam by sme chceli ísť. Otázkou je, aká časť obyvateľstva sa vyberie inými smerom. Viem si predstaviť budúcnosť, svet, kde žiť dobrý život nebude také jednoduché.
Vstúpte do knižnice
Plný prístup k mojim zisteniam, osobným príbehom a tomu, čo sa dozviem od ľudí, s ktorými sa stretávam.
Vstúpte do knižnice · €29,99 ročne Čo študovať v AI dobe? Aký odbor si vybrať?… Na niekoľko mesiacov som odišiel z práce, aby som… Ako som sa do nej zamiloval, na prvý pohľad Ako nebyť závislý od sociálnych sietí? Môže ich tvorca… Ako začať s AI vo firme: automatizácia práce a… Fable 5 vs Opus: Lacnejší model vyhral. Prečo?Získajte celý článok e-mailom a neváhajte odpovedať, ak o ňom chcete ďalej diskutovať.
Zdroje
Zhrnutie
Súvisiace články
Čo je umelá inteligencia? Zjednodušene je to aplikovaná matematika, ktorá predpovedá najpravdepodobnejšie ďalšie slovo v poradí. Nepremýšľa a nerozumie. Keď sa povie umelá inteligencia, mnohí si predstavia niečo tajomné. Niečo, čo premýšľa. Niečo, čo rozumie. Nerozumie. S AI pracujem každý deň a čím viac ju používam, tým jasnejšie je: predpovedá, aké by malo byť ďalšie slovo. To je celý mechanizmus.
Skutočné myslenie vyžaduje námahu a prináša riziko.
Väčšina ľudí o fenomenológii nikdy nepočula. Tí, čo áno, ju často vnímajú ako príliš zložitú na to, aby bola užitočná. Tri roky som ju študoval na Karlovej univerzite. Dodnes ju aplikujem každý deň.
Ďalšie články
Rozvoj umelej inteligencie mení pohľad na to, aké životné cesty dávajú zmysel. To, aké štúdium a profesiu si vybrať.
Bol štvrtok 31. 3. 2022, keď som odovzdal posledné časti mojej agendy kolegom, zaklapol som počítač a šiel do knižnice. Na niekoľko mesiacov som odišiel z práce a ponoril som sa do filozofie. A som za to nesmierne vďačný. Dnes som, tak ako väčšina ľudí, v jednom kolotoči, a je pre mňa ťažké sa zastaviť a zamyslieť sa nad zásadnými otázkami môjho vlastného života.
Bol september 2023. Môj život, moja práca, všetko bolo úplne iné ako teraz. Bolo to jednoduchšie. Nevlastnil som takmer nič. Potreboval som natočiť jednu reklamu, išiel som v rámci firmy na poschodie, kde bol produkt, ktorý som do tej reklamy potreboval, a tam som si ju všimol prvýkrát. Ona sa mi smeje, keď to tak opisujem, ale mne vtedy vesmír povedal, to je ona.
Ako a prečo postupne opúšťam sociálne siete a veľké platformy. Keď dnes čítam o tom, ako Meta testuje nový spôsob spoplatnenia organického príspevku, ktorý obsahuje linky mimo jej platformu, pripomína mi to, aké správne bolo moje rozhodnutie byť čoraz nezávislejší od veľkých platforiem a sociálnych sietí. Neznamená to, že som ich úplne opustil, znamená to, že to, či budem alebo nebudem v kontakte s mojimi čitateľmi, od nich závisí čím ďalej tým menej, a dnes už takmer vôbec.
Jeden z mojich rodinných príslušníkov opisoval firmu, ktorá má dáta v niekoľkých rôznych nástrojoch a jej zamestnanci ich ešte dnes spájajú ručne, v tabuľkách. To je bežný stav firiem. Keď takým ľuďom niekto povie, nerobte to ručne, použite AI, nebudú mu rozumieť. Väčšina firiem nemá ani základné konektory medzi nástrojmi, ktoré používa. Takéto firmy potrebujú pomoc s firemnou AI transformáciou.
Ten istý audit, dva modely. Fable 5 proti Opusu 4.8. Na papieri je Fable lepší, má väčší kontext aj silnejšie parametre. A predsa prehral. Opus zvládol úlohu jedným kolom kontroly za 721-tisíc tokenov, kým Fable na to potreboval deväť kôl a spálil 2,78 milióna tokenov. Rozdiel nebol v modeli, ale v tom, ako som mu úlohu zadal. A viem to, lebo som to zmeral.
Pred pár týždňami som si na notebook nainštaloval malý lokálny AI model, ktorý sleduje živý obraz z kamery. Zapol som webkameru vo tme a v skoro úplnej tme rozoznal mňa aj predmety v miestnosti. Že takéto veci existujú, som vedel dávno. Oči mi otvorila dostupnosť. Nainštaloval som to na jeden prompt, zadarmo, beží celé na mojom stroji a nikam neposiela dáta.

V minulosti som písal o tom, ako som si vyvíjal vlastný analytický nástroj, ktorý je v súlade s ochranou osobných údajov. Mal detekciu botov už v prvej verzii, no nestačila. Návštevy z directu mali zvláštne vysoký podiel. Keď niekto tvrdí, že 20 % jeho návštev sú boti a 80 % ľudia, kedysi som si to myslel tiež. Dnes by som povedal, že bližšie k pravde je opačný pomer. Takto som k tomu dospel.

Mám pri sebe Heideggera a zápisník. Pýtam sa, kam to všetko smeruje, kam nás vedie umelá inteligencia.
Sedemdesiat percent. Tam začína prvý výstup AI, aj keď jej dáte celý firemný kontext aj najlepšie príklady z minulosti. Hovoríme o type výstupu, ktorý sa nedá zadefinovať programaticky. Je zložitejší. Často ide o kreatívnu prácu. Pri jednom opakovanom type výstupu som sa dostal na osemdesiat percent za týždeň. Každé jedno percento vyššie je ťažšie než to predošlé.

Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.

„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“

