Zmysel života v dobe strojov, algoritmov a umelej inteligencie

V predchádzajúcom príspevku som sa zamýšľal nad tým, čo potrebujeme k dobrému životu v ére, ktorú čoraz viac formujú umelá inteligencia a robotizácia. Napísal som, že je to zmysel – dnes, zajtra aj o desať rokov. Potrebujeme, aby náš život a svet mali nejaký zmysel alebo aspoň aby sme boli na ceste jeho hľadania. Keď sa vytratí, zanechá po sebe prázdno, ktoré je pre väčšinu ľudí náročné.

Zmysel bežne nachádzame v práci, vzťahoch, úlohách a záľubách. Čo sa však stane, keď väčšina z týchto možností zmizne? Keď po nás stroje a algoritmy preberú väčšinu zmysluplných aktivít? Keď zvládnu väčšinu úloh lepšie než my? Čomu zasvätíme svoj čas, keď veci, ktoré nám dávali zmysel, prestanú byť potrebné? Prázdnota nepríde preto, že by nám niečo materiálne chýbalo. Príde preto, že stratíme to, na čom nám záležalo.

Tento pocit prázdnoty sa zvykne nazývať aj úzkosť.

Fenomén úzkosti

Prvýkrát som sa začal zaujímať o úzkosť, keď som počas štúdia na univerzite čítal Bytie a čas od Martina Heideggera. Bolo to náročné čítanie. Na seminároch sme prechádzali text vetu po vete a každú sme si vysvetľovali. Dovtedy som nič podobné nezažil, ale myšlienky, ktoré táto kniha ponúka, stoja za to.

Heidegger opisuje úzkosť ako kľúčovú pre existenciu – niečo, čo odhaľuje pravú povahu nášho bytia. Úzkosť sa líši od bežného strachu. Strach má vždy konkrétny predmet – bojíme sa choroby, straty, neúspechu. Úzkosť však nemá konkrétny predmet. V stave úzkosti sa svet ako celok javí ako bezvýznamný. Činnosti a vzťahy, ktoré bežne považujeme za samozrejmé, akoby stratili svoj význam. Nie je to strach z niečoho v konkrétnom svete, ale odhalenie skutočnosti, že naše bytie je vlastnou záležitosťou, ktorá nemá vopred určený zmysel.

Heidegger hovorí, že úzkosť nás konfrontuje so stavom Geworfenheit (vrhnutosťou) – uvedomením si, že sme boli vrhnutí do sveta bez nášho pričinenia, bez jasného návodu, ako v ňom žiť.

Kľúčovým momentom v Heideggerovej koncepcii úzkosti je, že práve ona nám dáva prístup k autentickému bytiu. Keď si uvedomíme, že náš čas je obmedzený, otvára sa nám možnosť žiť podľa seba, nie podľa očakávaní spoločnosti.

V digitálnej ére, kde algoritmy a stroje zvládnu všetko praktické, sa pred nami otvorí jedinečná výzva. Keď zmiznú každodenné povinnosti, ktoré nás rozptyľovali, zostaneme len my a otázka: Čo teraz?

Podľa mňa budeme stáť pred dvoma cestami. Jednou z nich je hľadanie nových, zmysluplných aktivít. Druhou je prijatie úzkosti, otázok a výziev, ktoré prináša. Možno práve táto druhá cesta nás dovedie k dobrému životu.

Ignorovanie spomínaných ciest nás tiež niekam zavedie – len asi nie tam, kam by sme chceli ísť. Otázkou je, aká časť obyvateľstva sa vyberie inými cestami. Viem si predstaviť budúcnosť, svet, kde žiť dobrý život nebude také jednoduché. Ale to je príbeh na inokedy.