Článok
Keď som po dlhšom čase navštívil moju sestru Kristínu, zostal som prekvapený, koľko nových obrazov pribudlo od mojej poslednej návštevy. Jej byt sa zmenil na malú galériu. Obrazy neboli zavesené na stenách, ako by ste možno očakávali, ale boli opreté o nábytok a usporiadané v malých skupinkách. Bolo jasné, že maľovanie sa stalo významnou súčasťou jej života. Chcel som preto pochopiť viac o jej ceste k maľbe a o tom, čo pre ňu znamená.
Plátno pre emócie
Keď som sa jej spýtal, čo ju pri maľovaní inšpiruje, povedala mi, že jej tvorba často vychádza z hlbokých emócií. Povedala:
„Väčšinou mám chuť na maľovanie, keď sa cítim melancholicky a príde na mňa nostalgia. Spomínam na zážitky, ktoré vo mne nechali veľa emócií, a zároveň také, ktoré by som si chcela zopakovať. Preto si ich väčšinou pripomeniem pohľadom na fotky a to, čo sa mi na nich páči, sa snažím namaľovať a zároveň vysporiadať sa s nadbytočnými emóciami.“
Experimentovanie
Kristína sa nepovažuje za skúsenú maliarku, ale to jej nezabránilo skúšať nové veci a rásť ako umelkyňa. Vysvetlila mi to takto:
„Zároveň to pre mňa znamená experiment. Tým, že nie som skúsená v maľovaní, tešia ma všetky malé pokroky, ktoré sa mi podaria. Dlho som sa bála maľovať konkrétne veci na plátno, pretože cítim, že na to nemám techniku ani zručnosti. Bavilo ma maľovať a experimentovať len s tieňovaním a miešaním farieb na plátne v podobe minimalistických obrázkov.“
Cesta nad výsledkom
Jedna vec, ktorú zdôraznila, je, že pre ňu nie je dôležitý výsledok, ale samotný proces maľovania. Povedala:
Pokračujte v čítaní
Zadajte e-mail pre odomknutie článku a prihlásenie na odber noviniek. Odhlásiť sa môžete kedykoľvek.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Ďalšie články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“