Článok
Robert Fico zabúda, kedy a ako začala druhá svetová vojna
Robert Fico pred pár dňami povedal:
“Vážený pán veľvyslanec Ruskej federácie na Slovensku, poviem to úprimne a od srdca. A vôbec nebudem preháňať. Som veľmi rád, že som medzi normálnymi ľuďmi. Nie často máme takúto príležitosť sa stretnúť s ľuďmi, ktorí presne vedia, čo sa dialo v rokoch 1941 až 1945.”
V rovnakom príhovore vyslovil tieto slová:
“Je taká múdra veta, ktorá pripomína, že kto zabúda na históriu alebo ju nechce poznať, je odsúdený na to, že sa takáto história potom zopakuje.”
Ja by som preto chcel pripomenúť históriu, na ktorú Robert Fico vo svojom prejave zabudol alebo ju nechce poznať.
Keď hovorí o druhej svetovej vojne, zabúda alebo nechce poznať to, kedy a ako začala:
-
Druhá svetová vojna začala 1. septembra 1939, a to tak, že Nemecko a Slovensko vojensky napadli Poľsko.
-
17. septembra 1939 sa k invázii do Poľska pridal Sovietsky zväz.
Nechápem, ako je možné, že dnes nedokážeme veci pomenovať tak, ako naozaj sú, a ohýbame alebo zabúdame základné fakty z histórie. Ako sa potom chceme s históriou vyrovnať alebo sa z nej poučiť?
Je to jednoduché: druhá svetová vojna sa začala inváziou do Poľska, na ktorej sa podieľal aj Sovietsky zväz, pričom svoje úsilie koordinoval s Nemeckom. Slovensko bolo súčasťou tejto invázie od prvého dňa vojny. A na to, aby som to vedel a nezabúdal, nepotrebujem ani knihu, ani Wikipédiu, pretože môj prastarký bol vtedy ako vojak nasadený na poľských hraniciach.
Pokračujte v čítaní
Zadajte e-mail pre odomknutie článku a prihlásenie na odber noviniek. Odhlásiť sa môžete kedykoľvek.
Zdroje
Zhrnutie
Súvisiace články
Deje sa to každý deň. Deje sa to práve teraz.
To, čo nás kedysi posilňovalo, nás dnes oslabuje.
Pri mojom poslednom návrate z Prahy na Slovensko som okamžite pocítil narastajúcu polarizáciu, ktorá zasiahla našu krajinu.
Ďalšie články
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Chcel som postaviť agenta, ktorý nielen asistuje, ale aj samostatne koná.
Toto som sa naučil o lokálnej vs cloudovej AI a prečo som prešiel na Claude Code.
Čo by mohlo situáciu zmeniť?
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“
