Článok
Robert Fico zabúda, kedy a ako začala druhá svetová vojna
Robert Fico pred pár dňami povedal:
“Vážený pán veľvyslanec Ruskej federácie na Slovensku, poviem to úprimne a od srdca. A vôbec nebudem preháňať. Som veľmi rád, že som medzi normálnymi ľuďmi. Nie často máme takúto príležitosť sa stretnúť s ľuďmi, ktorí presne vedia, čo sa dialo v rokoch 1941 až 1945.”
V rovnakom príhovore vyslovil tieto slová:
“Je taká múdra veta, ktorá pripomína, že kto zabúda na históriu alebo ju nechce poznať, je odsúdený na to, že sa takáto história potom zopakuje.”
Ja by som preto chcel pripomenúť históriu, na ktorú Robert Fico vo svojom prejave zabudol alebo ju nechce poznať.
Keď hovorí o druhej svetovej vojne, zabúda alebo nechce poznať to, kedy a ako začala:
-
Druhá svetová vojna začala 1. septembra 1939, a to tak, že Nemecko a Slovensko vojensky napadli Poľsko.
-
17. septembra 1939 sa k invázii do Poľska pridal Sovietsky zväz.
Nechápem, ako je možné, že dnes nedokážeme veci pomenovať tak, ako naozaj sú, a ohýbame alebo zabúdame základné fakty z histórie. Ako sa potom chceme s históriou vyrovnať alebo sa z nej poučiť?
Je to jednoduché: druhá svetová vojna sa začala inváziou do Poľska, na ktorej sa podieľal aj Sovietsky zväz, pričom svoje úsilie koordinoval s Nemeckom. Slovensko bolo súčasťou tejto invázie od prvého dňa vojny. A na to, aby som to vedel a nezabúdal, nepotrebujem ani knihu, ani Wikipédiu, pretože môj prastarký bol vtedy ako vojak nasadený na poľských hraniciach.
Pokračovať v čítaní zadarmo
Zadajte e-mail a čítajte ďalej zadarmo. Prihláste sa tým aj na odber mesačného newslettera. Žiadny spam, kedykoľvek sa odhlásite.
Zdroje
Zhrnutie
Súvisiace články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
Deje sa to každý deň. Deje sa to práve teraz.
To, čo nás kedysi posilňovalo, nás dnes oslabuje.
Ďalšie články
Jeden z mojich rodinných príslušníkov opisoval firmu, ktorá má dáta v niekoľkých rôznych nástrojoch a jej zamestnanci ich ešte dnes spájajú ručne, v tabuľkách. To je bežný stav firiem. Keď takým ľuďom niekto povie, nerobte to ručne, použite AI, nebudú mu rozumieť. Väčšina firiem nemá ani základné konektory medzi nástrojmi, ktoré používa. Takéto firmy potrebujú pomoc s firemnou AI transformáciou.
Ten istý audit, dva modely. Fable 5 proti Opusu 4.8. Na papieri je Fable lepší, má väčší kontext aj silnejšie parametre. A predsa prehral. Opus zvládol úlohu jedným kolom kontroly za 721-tisíc tokenov, kým Fable na to potreboval deväť kôl a spálil 2,78 milióna tokenov. Rozdiel nebol v modeli, ale v tom, ako som mu úlohu zadal. A viem to, lebo som to zmeral.
Pred pár týždňami som si na notebook nainštaloval malý lokálny AI model, ktorý sleduje živý obraz z kamery. Zapol som webkameru vo tme a v skoro úplnej tme rozoznal mňa aj predmety v miestnosti. Že takéto veci existujú, som vedel dávno. Oči mi otvorila dostupnosť. Nainštaloval som to na jeden prompt, zadarmo, beží celé na mojom stroji a nikam neposiela dáta.

V minulosti som písal o tom, ako som si vyvíjal vlastný analytický nástroj, ktorý je v súlade s ochranou osobných údajov. Mal detekciu botov už v prvej verzii, no nestačila. Návštevy z directu mali zvláštne vysoký podiel. Keď niekto tvrdí, že 20 % jeho návštev sú boti a 80 % ľudia, kedysi som si to myslel tiež. Dnes by som povedal, že bližšie k pravde je opačný pomer. Takto som k tomu dospel.

Mám pri sebe Heideggera a zápisník. Pýtam sa, kam to všetko smeruje, kam nás vedie umelá inteligencia.
Sedemdesiat percent. Tam začína prvý výstup AI, aj keď jej dáte celý firemný kontext aj najlepšie príklady z minulosti. Hovoríme o type výstupu, ktorý sa nedá zadefinovať programaticky. Je zložitejší. Často ide o kreatívnu prácu. Pri jednom opakovanom type výstupu som sa dostal na osemdesiat percent za týždeň. Každé jedno percento vyššie je ťažšie než to predošlé.
Internet sme dlho brali ako hlavný smer cesty, miesto, kde sa odohráva práca aj vzťahy. Lenže väčšina toho, čo na ňom dnes vidíme, už je alebo čoskoro bude AI-generovaná: text, obrázky, profily aj komentáre. Internet sa mení na online hru plnú botov, kde si pri ničom nemôžete byť istý, že na druhej strane je človek. A tak sa pýtam: bol online svet hlavná cesta, alebo len dočasná odbočka, z ktorej sa časť ľudí vráti späť do offline?
Pred pár dňami som mal pohovor so seniórnym marketérom. Skúsený človek, roky praxe. Spýtal som sa ho na AI. Povedal, že ju takmer nepoužíva. Mal jednu zlú skúsenosť s výstupom a usúdil, že je príliš skúsený na to, aby mu to dávalo hodnotu, keď to nie je stopercentné. Poznám aj druhú stranu: profíkov, ktorí si automatizujú všetko, čo sa automatizovať dá.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné: posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?

Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.

„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“

