Článok
Keď premýšľam o svojich najväčších silných stránkach, nepoukazujem na talent. Ako som už v minulosti písal, nepovažujem sa za výnimočne nadaného – poznám ľudí, ktorí sú talentovanejší než ja. To, čo však poháňa môj pokrok, je niečo iné: energia, vytrvalosť a schopnosť kriticky sa zamýšľať nad vlastnými činmi.
Už som písal o dôležitosti sebakritiky. Teraz by som sa rád zameral na vytrvalosť, ktorú vnímam ako prirodzený dôsledok dvoch iných vlastností: orientácie na budúcnosť a schopnosti vybrať si ciele, ktoré sú dostatočne vzrušujúce na to, aby udržali moje úsilie.
Dlhodobé myslenie a sila z minulosti
Žijeme vo svete, ktorý často oslavuje mantru carpe diem, zdôrazňujúc dôležitosť žiť v prítomnom okamihu. Hoci tento pohľad rešpektujem – a občas ho aj prijímam – moja prirodzená tendencia smeruje k budúcnosti. Pre mňa musia mať takmer všetky kroky, ktoré dnes podniknem, dlhodobý význam, čo je typické pre INTJ osobnosť.
Zároveň čerpám silu z pohľadu do minulosti. V mojich žilách prúdi krv tých, ktorí bojovali v prvej a druhej svetovej vojne. Moja rodinná história je bohatá na odolnosť a vodcovstvo. Vidím to na postavách ako brat mojej prababičky, generál a prvý politický predstaviteľ, ktorý sa postavil proti autokracii počas búrlivých deväťdesiatych rokov na Slovensku. Vidím to aj v mojej bezprostrednej rodine – môj otec, ktorý sa vo svojej mladosti obratne pohyboval v ekonomike Slovenska po revolúcii, a môj strýko, ktorý s odhodlaním viedol hokejový klub v našom rodnom meste. A mohol by som pokračovať; existuje mnoho ďalších príkladov, ktoré mi pripomínajú silu a potenciál ukrytý v mojich koreňoch.
Toto dedičstvo ma inšpiruje pristupovať k výzvam s odhodlaním a sebadôverou.
Ale pohľad na minulosť a budúcnosť nestačí. Vytrvalosť si vyžaduje niečo viac.
Pokračujte v čítaní
Zadajte e-mail pre odomknutie článku a prihlásenie na odber noviniek. Odhlásiť sa môžete kedykoľvek.
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Súvisiace články
Oba tieto kroky dnes zásadným spôsobom definujú môj život a smer, ktorým idem.
Ďalšie články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“