Článok
Pýtam sa, prečo? Mamina vysvetľuje, chytím sa niečoho z toho, čo povedala a pýtam sa, prečo? Mamina odvetí, pretože je to tak.
A ja znovu, ale prečo je to tak? Takto nejak to začalo, spoznávanie sveta. Potom prišiel nástup do školy. Pýtať sa prečo sa už nehodilo, učilo sa, skúšalo, to však neznamená, že ma to nezaujímalo.
Postupom času sa to začalo meniť, už som sa nepýtal. Hľadal a prijímal som jasné odpovede, pravdivé odpovede. Čoraz viac som mal presvedčenie, že všetko je poznateľné.
Ovplyvnila to asi aj stredná škola, na všetko jedna správna poučka, vždy použiť jeden konkrétny výraz, inak sa to nebude rátať. Vrcholilo to posledný rok strednej a prvý rok na univerzite. Uvedomujem si to dnes najmä pri pohľade na moje vtedajšie názory na dejiny a politiku, o ktorých som sa vedel pohádať s najbližšími, pritom sa snažím konfliktom vyhýbať, ale predsa.
V druhom ročníku na univerzite sa niečo zlomilo. Neprišiel však rýchli obrat, bola to skôr postupná zmena. Zmena od som presvedčený, že cez myslím si, až k premýšľam o. Bol to návrat do sveta, kde som už niekedy bol, do sveta bez daných právd. Návrat k otázke, prečo by to tak malo byť? Alebo lepšie povedané k otázke, je táto otázka pravdivo zodpovedateľná? A ak nie je, má nejaký zmysel sa ňou zaoberať? Niekedy mi to zmysel dáva. Na druhej strane sú veci, ktorým som v minulosti dával veľkú pozornosť, ale dnes už v tom zmysel nevidím.
A čo odpoveď na otázku: Ktoré veci sú skutočne poznateľné? Dnes odpovedám, že neviem.
Pokračovanie: Pochybnosti vs. Odhodlanie: Ako nájsť správnu rovnováhu
Zhrnutie
Ak máte nejaké otázky alebo spätnú väzbu, pokojne mi napíšte na mail@richardgolian.com.
Súvisiace články
Som vďačný za každý jeden moment prázdnoty, práve preto, že mi ukazuje možnosti, to, kým môžem byť.
V neustále sa meniacom svete, kde odbory vznikajú a zanikajú, vynikla ako niečo, čo pretrvalo celé veky.
Dnes, keď si musím vybrať tých, s ktorými budem konať, vyberám si odhodlaných.
Ďalšie články
Európa nemá kapacity, aby čelila plnohodnotnej masívnej vojne dronov, takej akú vidíme na Ukrajine. Oslabujú ju tri závislosti: materiál pre obranné systémy dodáva Čína, vojenské schopnosti, ktoré Európa nemá, dodávajú USA, a dvadsaťsedem štátov sa nevie dohodnúť, ako rýchlo a za čo. Plány na prezbrojenie existujú, ich napĺňanie je však pomalé.
AI spraví grafiku, newsletter aj produktovú stránku rýchlejšie než človek. Tomu, kto to robil, zostáva jediné — posúdiť, či je výstup dobrý. Lenže väčšina ľudí má horší úsudok než AI. A kto nevie posúdiť kvalitu, nevie ani delegovať. Ako zistíš, či je tvoj úsudok ten, na ktorý sa firma spolieha, alebo ten nahraditeľný?
V apríli som v prvej časti tejto série písal o AI predikčnom systéme, ktorý som začal vyvíjať na vlastnom počítači. Vtedy mal software pár hodín a záznam predpovedí bol prázdny. Odvtedy záznamy v systéme ukázali vec, ktorá sa na začiatku dala čakať — systém ešte nerozumie trhu, ktorý má predpovedať. Vie si nájsť makro kontext, účtovnú hodnotu firiem, zisky. Ale nevie si tie veci poskladať do niečoho, čo by mu pomáhalo porozumieť cene.
Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí? Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké vzťahy medzi nimi pobežia? Toto je šesťvrstvová mapa, ktorú som ako odpoveď načrtol.
Staviam AI systém na predpovedanie indexu S&P 500. Beží na mojom vlastnom počítači, používa verejne dostupné dáta zdarma — yfinance, FRED, Shillerov dataset — a každú predpoveď hodnotí oproti realite. Táto séria dokumentuje samotný vývoj: rozhodnutia, metodiku, chyby.
Včera večer som sa nevedel odtrhnúť od počítača. Keď som zdvihol hlavu, bolo pol deviatej. Na poschodí som už asi tri hodiny sedel sám.
Hodina. Päťdesiatpäť minút. To je čas, ktorý mi trvalo postaviť niečo, čo mi česká softvérová firma nacenila na viac ako 50 000 €. Postavil som to s Claude Code. Nie prototyp. Nie proof of concept. Funkčný nástroj — ten, ktorý firma reálne potrebovala. Ešte ten večer bežal na testovacom prostredí. Toto nie je o Claude Code. Je to o tom, čo Claude Code odhaľuje.
Za posledné štyri roky som viedol zhruba stopäťdesiat praktických pohovorov. Päťdesiat na pozície dátových špecialistov. Sto na špecialistov reklamy a výkonnostného marketingu. Takmer každý z nich znamenal sadnúť si s kandidátom nad praktickou úlohou — niečím blízkym reálnemu problému, ktorý v firme naozaj potrebujeme riešiť. Žiadna teória. Žiadne kvízy. Aplikované riešenie problémov. Postupom času som si začal všímať vzorec.
Predtým, než AI niečo naučíte, musíte vidieť, čo pred vami skrýva.
V momente, keď k nemu potrebovali prístup ďalší ľudia, problém sa úplne zmenil. Už nešlo o to, či sa agent dokáže učiť. Šlo o to, kto ho smie učiť.
Štyri dni v Katalánsku. Bez počítača, bez AI, takmer bez sociálnych sietí. Kúpil som si tento zápisník, aby som doň písal to, o čom budem premýšľať, a to, na čo na tejto ceste narazím a čo sa naučím.
„Neospravedlniteľné, neobhájiteľné. Na toto sa nesmie nikdy zabudnúť.“