Kam pôjdu peniaze, keď AI prevezme prácu

Praha, 13. mája 2026. Cestou do práce som začal premýšľať o niečom, čo mi zostalo v hlave celé dni. Ak väčšina rutinnej práce na počítači v nasledujúcich desiatich rokoch zmizne a s ňou aj veľká časť opakujúcej sa manuálnej práce, čo sa stane s tokom peňazí?

Kto bude platiť komu a za čo? Aké ekonomické vrstvy budú existovať, aké budú veľké a aké budú medzi nimi vzťahy?

Otázka

Asi tridsať percent ľudí, ktorí robia rutinnú prácu na počítači, príde o svoju pozíciu v strednodobom horizonte. Asi sedemdesiat percent v dlhodobom horizonte. V rámci celej pracovnej sily — vrátane prác, ktoré sa nedajú robiť na počítači — okolo pätnásť percent v strednodobom a okolo tridsať percent v dlhodobom horizonte natrvalo stratí svoju pôvodnú prácu. O tomto posune som už písal v článku Will AI Take My Job? (English). A toto sa stále týka zániku len tých pracovných pozícií, ktoré súvisia s prácou na počítači.

K tomu pridajte veľkú časť opakujúcej sa manuálnej práce, ktorú prevezme robotizácia. Mzdová ekonomika, ako ju poznáme, neprežije. Peniaze musia stále niekam tiecť — zarobené, minuté, zdanené, prerozdelené. Vezmite mzdové príjmy polovici populácie a cyklus sa zlomí na viacerých miestach naraz. Otázka je, čo ich nahradí.

Prečo staré odpovede zlyhávajú

Prvá odpoveď je, že to vyrieši univerzálny základný príjem. Problém je, že UBI vyžaduje, aby štát niekoho zdanil, a ľudia, ktorých by musel zdaniť, sú väčšinou tí istí, ktorí píšu daňové zákony. Politici, zákonodarcovia, centrálni bankári — väčšina z nich sedí v hornom rebríčku piatich až desiatich percent vlastníkov kapitálu. Žiadať od nich, aby zdanili svoj vlastný kapitál, je ako prosiť kapre, aby si vypustili rybník. Francúzsko skúsilo majetkovú daň. Kapitál odišiel v priebehu rokov. Sadzby korporátnej dane v EÚ klesajú už tri desaťročia. Najväčšie daňové raje v Európe — Írsko, Luxembursko, Cyprus — sú členské štáty EÚ. Globálne minimum korporátnej dane OECD sa drží na pätnástich percentách, čo je ďaleko pod úrovňou potrebnou na zmysluplnejšie prerozdelenie.

Druhá odpoveď je, že trh sa prispôsobí. Lenže trh sa môže zmenšiť na sto miliónov zákazníkov a stále vyprodukovať viac výnosov ako dnes. Apple, Tesla, LVMH, Microsoft môžu prežiť tak, že budú obsluhovať vrchné jedno percento s individualizovanými produktmi a opakujúcimi sa službami za desať alebo dvadsaťkrát vyššie ceny ako súčasné spotrebiteľské modely. Ak miliardár platí milión dolárov ročne za osobný bezpečnostný systém s tridsiatimi robotmi, tisíc takých zákazníkov vyprodukuje rovnaký výnos ako milión kupujúcich iPhonu — pri oveľa vyšších maržiach. Stredný trh nie je chránený žiadnou nevyhnutnosťou. Je to len aktuálne nastavenie, ktoré sa môže opustiť.

Tretia odpoveď je, že tlak z ulice vynúti zmenu. To platilo posledných tristo rokov politickej ekonómie. Už to neplatí. S dronmi, robotickou políciou a AI dohľadom prudko klesajú náklady na udržanie moci voči neozbrojenej populácii. Kapitálové a politické elity už nepotrebujú súhlas, aby udržali poriadok. Potrebujú technológiu — a tú majú.

Brzdy, ktoré ešte držia

Nič z toho neznamená, že najhorší možný scenár je jediný možný. Niektoré brzdy ešte držia.

Technologická závislosť. Drony, AI, robotické systémy závisia od fyzickej infraštruktúry. Taiwan Semiconductor vyrába asi deväťdesiat percent pokročilých čipov sveta a závisí od dvadsiatich troch miliónov Taiwančanov. Elektrárne potrebujú obsluhu. Vzácne zeminy prichádzajú z Číny, Austrálie a Mjanmarska. Dátové centrá potrebujú údržbárske tímy, inžinierov a dodávateľské reťazce. Keby vyššia trieda zahodila všetkých ostatných, rozbila by si systémy, ktoré ju samotnú držia na mieste.

Elity nie sú jednotné. Existuje niekoľko elít — americká, čínska, EÚ, ruská, arabská — každá s protichodnými záujmami. Geopolitická konkurencia núti každý blok udržať svoju populáciu aspoň navonok lojálnu — pre vojakov, vedcov, voličov, spotrebiteľov a demografické čísla. Žiadny blok si nemôže dovoliť úplne zahodenú populáciu, kým ostatní neurobili to isté.

Demografický pokles. Čína má pôrodnosť okolo jedného dieťaťa na ženu. Európska únia je na úrovni jeden a pol. Južná Kórea pod jedným. Reálnym demografickým problémom v horizonte dvadsiatich rokov nie je prebytok obyvateľstva, ale jeho nedostatok. Skôr sa povedie boj o to, ako ľudí udržať a vyprodukovať viac, nie ako sa ich zbaviť.

Tieto brzdy nevytvoria utópiu. Zabránia ale tomu, aby sa najhoršia verzia stala úplne.

Pravdepodobný výsledok — uzavretý luxusný kapitalizmus

Najpravdepodobnejší tvar ekonomiky do polovice tridsiatych rokov je to, čo by som nazval uzavretý luxusný kapitalizmus. Úzka kapitálová trieda — možno jedno percento svetovej populácie — vlastní AI, infraštruktúru, pôdu, značky a distribučné kanály. Žijú v chránených enklávach so súkromnou zdravotnou starostlivosťou, súkromným vzdelaním a robotickou bezpečnosťou. Okolo nich sedí servisná kasta s pol miliardou až miliardou ľudí, ktorí udržiavajú systém v chode. Pod ňou je oveľa väčšia subsistenčná populácia, ktorú podporuje nejaká forma minimálneho príjmu. A mimo formálneho toku peňazí je obrovská odvrhnutá populácia v regiónoch, kde štát zlyhal alebo nikdy nefungoval.

Toto nie je predpoveď v prísnom zmysle. Je to smer, ktorým súčasné nastavenie smeruje, ak ho nezmení nejaká väčšia politická sila. A žiadna taká sila momentálne nie je viditeľná.

Šesť vrstiev — nová mapa

Najprehľadnejší spôsob, ako to zmapovať, je v šiestich vrstvách. Sú to približné rozsahy, ktoré sa na okrajoch prekrývajú a posúvajú.

Kapitál. Asi jedno percento globálnej populácie, zhruba osemdesiat miliónov ľudí. Vlastníci AI, infraštruktúry, nehnuteľností, značiek a distribúcie. Geograficky mobilní. Sústredení v niekoľkých desiatkach enkláv po celom svete.

Technický servis. Štyri až päť percent, okolo tristo až štyristo miliónov. Inžinieri, technici, personál dátových centier, operátori energetiky, biotechnologickí výskumníci, špičkoví finančníci. Lokalizovaní pri kritickej infraštruktúre.

Lokálny servis. Šesť až osem percent, okolo päťsto až sedemsto miliónov. Kaderníci, terapeuti, opatrovatelia, učitelia, kuchári, kuriéri, lokálni lekári, fyzioterapeuti, remeselníci. Najstabilnejšia vrstva, pretože to, čo robia, sa nedá v najbližšom desaťročí zautomatizovať. Existujú všade, kde sú ľudia, ktorých treba obslúžiť.

Univerzálny príjem. Dvadsaťpäť až tridsaťpäť percent, dve až tri miliardy. Vo fungujúcich štátoch. Podporovaní základným príjmom a zdravotníckou starostlivosťou.